Príbeh GOZA alebo 67 kilometrov štvorcových autenticity

Na svojich občasných potulkách po okolitom svete rada hľadám miesta s príbehom, také svoje menšie či väčšie "raje". (Nie daňové. Také, kde si človek môže na chvíľu uložiť do bezpečia - a celkom legálne - svoju dušu, nie peniaze.)

Ostrov, o ktorom chcem písať, bol pre mňa jedným z takýchto "rajov". Malým rajom autenticity. Z jeho skromných šesťdesiatich siedmich kilometroch štvorcových ("dobrého veľa nebýva" - zvykne hovorievať moja mama) som si okrem radosti z toho, že taká autenticita ešte existuje, odniesla aj kopec príjemných vnemov, ktoré na rozdiel od suvenírov na poličke určite nezapadnú prachom.

Snáď mi teda odpustíte tú trošku pátosu v nasledujúcich riadkoch. 😊

Ten ostrov sa volá GOZO (v jazyku miestnych Għawdex) a je to jeden z troch ostrovov Maltskej republiky, ktorá sa, aj keď je krajinou európskou, nachádza južnejšie ako najsevernejší cíp afrického kontinentu. Ostrov je veľmi často označovaný ako malý a menej známy brat Malty. Aj napriek tomu, alebo skôr práve preto, má čo ponúknuť, a to najmä tým, ktorí, podobne ako my, hľadajú miesta s príbehom.

Príbeh GOZA možno nie dokonalý, ale na mňa zapôsobil dokonale autenticky, napĺňajúc všetky významy tohto slova - pôvodný, tradičný, hodnoverný, pravý či nefalšovaný. Všetkými týmito "hashtagmi" by som ho spokojne bez nadsázky "otagovala".

Hovorí sa, že GOZO zostalo také, akou kedysi bývala Malta, než jej tvár zmenil čulý turistický ruch. Napriek neuveriteľne pestrej histórii si až doposiaľ dokázalo zachovať svoj #pôvodný prostý a pritom veľmi príťažlivý vidiecky ráz. Jeho nekonečné terasovité políčka sú oddelené dlhými kamennými múrmi budiacimi dojem len tak ledabalo naskladaných kameňov. Na jar a na jeseň sú zavlažované a zazelenené úrodou, v lete sa krajina podobá skôr vyprahnutej púšti, popretínanej rozbitými cestičkami, ktorých zjazdnosť je miestami v rámci podpory lokálnej agroturistiky "skvalitnená" niekoľkými vedrami vyliateho betónu sponzorovaného Európskou úniou. 😊

Neveľké mestečká tvoria #tradičné domy z miestneho vápenca, ktorý je na ostrove povolený ako jediný stavebný materiál. Ich rôznorodé pôdorysy, poschodia i terasy do seba zapadajú ako Tetris, snažiac sa účelne zaplniť každý m2, tak, že z vtáčej perspektívy by ste neboli schopní rozoznať, kde je ktorému koniec. Jednoduché kamenné steny zvnútra krásne dopĺňajú mozaikové dlažby a zvonku ich zdobia okná so záclonami z pravých rybárskych sietí a #tradičné farebné maltské balkóny, ktoré kedysi páni dávali stavať svojim domácim paniam, aby mohli načúvať dianiu na ulici, súc zároveň chránené pred zvedavými zrakmi cudzích i silným maltským slnkom. Ak aj práve nie ste obdivovateľom mestskej architektúry, pohľad na ne Vás určite počas Vášho pobytu nestihne omrzieť. Dvere s kovovými klopadlami rôznorodých motívov akoby Vás pozývali dnu, odkazujúc na povestnú pohostinnosť miestnych a ich silnú zbožnosť ("Klopte a bude Vám otvorené"), ktorú majú hlboko zakorenenú od čias, kedy na Malte stroskotal sv. Pavol a ktorú im môžu závidieť aj v katolíckom Poľsku.

Monumentálnymi dôkazmi tejto zbožnosti sú aj veľké honosné chrámy, ktoré tu nájdete takmer na každom kilometri (na Goze je ich takmer 3x viac ako samotných mestečiek a celá Malta má na rozlohe 314 km2 až 365 kostolov). Napriek tomu Vám nezovšednejú natoľko, aby ste si každý jeden z nich nepozreli, nezabudnite si však pred vstupom zahaliť nohy a ramená! (S týmto si naopak nemusíte robiť starosti v prípade soche Panny Márie týčiacej sa netradične priamo v strede najznámejšej gozitánskej pláže s červeným pieskom Ramla Il Hamra, tá si už na pohľad na kúpajúce sa obnažené ľudské telá za tie roky musela zvyknúť.😊)

Gozo však ukrýva aj chrámy, ktoré svojou existenciou dokazujú, že jeho história siaha oveľa ďalej ako by sme predpokladali. Päťtisíc rokov starý príbeh neolitických megalitov, ktoré sa zachovali v Ggantiji, odkazuje na rodný list starší ako tie, ktorými sa pýšia egyptské pyramídy či britský Stonehenge. Miestni ho navyše opradili legendou o Obryni (podľa nej aj názov Ggantija), ktorá chrám postavila za jednu noc držiac pritom v náručí dieťa, čo, myslím, celkom korešponduje s niekdajším "feministickým" 😊 konceptom tohto chrámového komplexu, ktorý slúžil ako kult Matky Zeme a bol pútnickým miestom miestnej, ale aj severoafrickej a sicílskej matriarchálnej spoločnosti.

Dôsledkom rôznych vplyvov početných národov, ktoré ostrov v rôznych dobách ovládali, boli všelijaké zaujímavé a nenútene pôsobiace paradoxy. Tak, ako oko poteší zaujímavé zasadenie islamských kupol do striech kresťanských kostolov, či nenútený súlad barokových kláštorov s arabským kamenným opevnením, tak uchu zarezonuje zvukomalebný výsledok postupného okoreňovania #pôvodnej arabčiny prvkami len 81 km vzdialenej taliančiny, ktorým tu domáci hovoria. Tak ako provy farebných lodičiek, pomenovaných po rôznych svätých, zároveň zdobia oči egyptského boha Osirisa, ktoré ich majú ochraňovať pred nástrahami mora, tak sa zároveň tento silne kresťanský ostrov hrdí príťažlivým názvom "The Isle of Kalypso", keďže práve on mal byť tým bájnym ostrovom zo starých gréckych mýtov, kde Odyseus prežil niekoľko rokov ako väzeň nymfy Kalypso.

Aj keď na ostrove sa jeho pestrá história v dobrom zmysle slova celkom poriadne vybúrila, divokej prírode sa napriek tomu podarilo ubrániť si svoje #pôvodné miesto. Na jar sa ostrov krásne zelená, no zvláštne čaro majú aj horúcim letom vyprahnuté gozitánske pahorky. Lesy by ste tu hľadali márne, no opuncie a muškáty, ktoré my Stredoeurópania poznáme iba z črepníkov, tu rastú na každom rohu v obrovských rozmeroch. Nielen ich veľkosť, ale aj ich odolnosť a schopnosť celoročne prežiť v krajine bez jazier a riek, s viac než 300 dňami v roku bez zrážok, je naozaj závideniahodná.

Ak by Vám aj táto krajina chvíľami pripomínala nehostinnú púšť, verte mi, že stojac vysoko na strmých skalnatých útesoch pridŕžajúc si klobúk v prudkom vetre a pozorujúc vlny majestátneho azúrového mora narážajúce s veľkých hukotom do skál a s bielou penou sa vlievajúce do jaskynných otvorov, na to ihneď zabudnete.

Nehostinnými však v žiadnom prípade nemožno nazvať miestnych obyvateľov. Naopak, pohostinnosť a ochota Gozitáncov pomôcť je naozaj #pravá a #nefalšovaná a veľkou mierou prispieva k tomu, že sa tu cudzinec cíti ako doma. Navyše, na tých skromných šesťdesiatich siedmich kilometroch štvorcových je všetko blízko a takmer všetci domáci sa poznajú (občas Vás to prekvapí aj nemilo, napríklad keď šofér pred Vami nečakane v strede cesty zastaví, aby cez stiahnuté okienko hodil reč s rovnako nečakane zabrzdiacim kamošom v protismere😊). My sme už po dvoch večeroch nášho pobytu poznali všetkých štamgastov z miestnej krčmy a po troch dňoch všetkých vodičov miestnych autobusov, ktoré z hlavného mesta Victorie veľmi efektívne obsluhujú celý ostrov.

Napriek tomu je na Goze turistov našťastie ešte stále málo. Aj keď je veľmi jednoduché dostať sa sem z Malty pravidelne jazdiacim trajektom, tamojší dovolenkári sa naň väčšinou vyberú len na jednodňový okružný výlet, počas ktorého im ukážu pár highlightov ostrova, ale všetky jeho mnohoraké chute okúsiť nestihnú. Možno navštívia národnú svätyňu - baziliku Ta´ Pinu, ale nebudú mať čas putovať gozitánskymi pahorkami, tu i tam natrafiac na romantickú kaplnku, veterný mlyn či opustene vyzerajúci, no stále plne funkčný maják. Môžu sa pochváliť panoramatickým záberom z vysokých útesov na búrlivé azúrové more, no už si nebudú stíhať v pokoji vychutnať jeden z tamojších povestných západov slnka. Možno si kúpia suvenír farebnej lodičky v prístave, ale nezažijú #pravú intímnu atmosféru miestnych obchodíkov, ani nebudú vedieť, ako chutí lokálne pivo Cisk, nealkoholická Kinnie, miestne #pastizzi (plnené taštičky z lístkového cesta) či domáca špecialita - králik (fenek) na víne. Neskúsia byť súčasťou procesu #tradičného fúkania skla, výroby keramiky, šperkov či paličkovanej čipky v remeselnej dedinke Ta' Dbiegi, aby pochopili, že tu tradície nemusia obnovovať, tu ich totiž nikdy neprestali uchovávať.

Ale o čo menej turistov, o to viac pokoja. Napadajú mi slovné spojenia ako "carpe diem" či "v jednoduchosti je krása" a viem si predstaviť, že by tu Eckhart Tolle pokojne mohol organizovať workshopy k svojmu bestselleru "Sila prítomného okamihu".

Navyše, ak nie inde, tak na rozbitých prašných cestičkách, po ktorých sa jazdí vľavo, si určite uvedomíte, že Gozo je #pravé aj tým, ako nič nepredstiera a neskrýva svoje nedostatky. Naopak, máte pocit, že zhrdzavené skútre či hrkotajúce autá, ktoré by podľa platných európskych technických noriem už dávno mali zdobiť šrotoviská, akoby ešte pridávali jeho zvláštnemu čaru. Elektrické káble visiace ulicami, občas domotané do uzlov svojpomocne upevnených na fasádach kamenných domov (čo mi mimochodom veľmi pripomenulo Porto) sa Vám viac ako nebezpečné, zdajú roztomilé a brutálne fotogenické, aj keď Vám pri tom nemôže nenapadnúť otázka, ako je to možné, že sem Európska únia so svojimi prenesenými kompetenciami ešte nedorazila.😊

Vlastne, ani Vy tam nechoďte! Veď načo? Aj tak som Vám už takmer všetko podrobne porozprávala. Navyše, elektrické zásuvky tam majú britské, voda z vodovodu chutí inak ako naša, na jazdenie vľavo si len tak ľahko za pár dní nezvyknete a nebudete predsa po ostrovoch cestovať lokálnymi klimatizovanými autobusmi s wifi, na ktoré 7-dňový lístok stojí až 21 EUR!

😊 😊

A o čo menej turistov, o to viac bude na tých skromných šesťdesiatich siedmich kilometroch štvorcových autenticity a pokoja.😊