Inkontinencia myšlienok
Deje sa mi taká nepríjemná vec. Nie že by som zabúdala, kdeže!! Zrejme ale trpím niečím ako obmedzená kapacita hlavy. Unikajú mi z nej totiž myšlienky. Permanentne! Normálne nemusím ani skákať na trampolíne, ani jazdiť na koni, ony mi len tak (!) samovoľne unikajú z hlavy. Nijako sa mi nedarí ich v nej udržať. Cítim sa bezmocne a začínam byť naozaj zúfalá!
:(
Neviete, nie je to nejaký paranormálny jav? Diagnóza? Nejaký špecifický druh inkontinencie? Nepomôže tomu rehabilitácia? Kúpeľná liečba? Tabletky? Prepláca to poisťovňa?
Svojpomocne som už totiž vyskúšala vážne kadečo. Prestala som jazdiť na bicykli (čo ak hlave škodia tie otrasy?), farbiť si vlasy (možno sa spolu s tou chémiou vymývajú aj myšlienky), plakať (žeby sa vyplavovali cez oči?), počúvať hudbu na slúchadlá (nevyťahujem tie plodné idey náhodou nechtiac von ušami?), dokonca som ako myšlienko-zádržné opatrenie skúsila zaviesť permanentné nosenie čiapky (samozrejme, vo dne i v noci, berúc na zreteľ, že čert nikdy nespí!).
Nič z toho nezabralo, iba čo som zošedivela, a to obrazne aj doslova, a výrazne si znížila svoje už aj tak úbohé renomé u susedov, ktorým flísová čiapka v letných štyridsiatkách evidentne nedávala taký zmysel ako mne. Jasné, veď nepoznali kontext!
(Pletená by totiž nemala význam - je predsa deravá! :))
Včera som s úmyslom s konečnou platnosťou vyriešiť túto situáciu nabrala odvahu a vyťukala číslo svojej obvodnej lekárky. Obsadené. Znova
obsadené. Ešte stále obsadené. No jasné, je tiež lekárkou vojakov a policajtov a akurát máme chrípkovú sezónu. Po piatom neúspešnom pokuse o hovor mi napadlo,
že som ešte od rána nič nejedla. A potom ...
No a potom som sa v noci strhla zo spánku ... Dokelu! .................. no ale
veď aj ona mohla zavolať späť, nie?
Tak som sa teda dnes ráno rovnako odvážne vybrala hľadať pomoc do najbližšej lekárne. Mám to z domu len pár krokov, takže entuziazmus mi vydržal. Ale myšlienka zase nie! Pri pulte som stála ako tĺk a vôbec som nevedela sformulovať svoju požiadavku. Moja vlastná hlava ma zase raz pokojne nechala v štichu! Fakt jej už vôbec nemôžem dôverovať.
S týmto trapasom umocneným spýtavým pohľadom tety lekárničky som sa vysporiadala svojsky, nápadito a hlavne promptne - z ničoho nič som sa strhla, prudko siahla do kabelky akože po mobil a simulujúc prichádzajúci hovor som svižne (až príliš) vypochodovala na ulicu (OK, chce to ešte trochu cviku, aby to vyzeralo fakt prirodzene:)).
"Bla-bla-bla... Okej. Tak čau!" narýchlo som sa vonku rozlúčila s fiktívnym volajúcim.
Uff. Nádych, výdych. Ale čo teraz?!
Nechcela som byť na moju hlavu zlá, predsa je len moja, ale takto to už naozaj nejde, "Musíš predsa niečo vymyslieť", vravím jej. "Veď tu ide o teba! To ako chceš takto ďalej fungovať? A ako ja s tým mám žiť?! Nie je škoda, koľko tých myšlienok zbytočne vyjde nazmar?" sypalo sa zo mňa. "Navyše, veď niektoré môžu mať aj zmysel!"
Hmm, ozaj! :)))
Z výkladu vedľajšieho obchodu 100+1 blbostí (dobre, dobre, drobností :)) sa môjmu jednostrannému výlevu výčitiek pobavene prizeral ručne háčkovaný lapač snov. Alebo vyzývavo? Započul pointu a prišlo mu ma ľúto? Chce mi naznačiť, že by si možno trúfol aj na moje fluktuantské myšlienky?
V snahe odhadnúť mieru jeho potenciálnej účinnosti som sa snažila pohľadom odmerať veľkosť dier v jeho výplete, keď mi zrazu napadlo: S kým som to ja vlastne pred chvíľou volala?
Panebože! Fakt je to so mnou zlé....
Neviete náhodou číslo na rýchlu zdravotnú pomoc? :)))